Chorvátsko je iné, ako turistické raje bývajú. Klenota Dalmácie, ostrov Korčula je hádam ešte inakšia, je veľmi prirodzená, originálna a veľmi zelená, až príliš. Tá zeleň má vôňu, takú, ktorá charakterizuje iba tento región: sú tu dlhé ihličnaté jedle, neprechodné stálezelené kríky a veľa kvetov omamujúcou vôňou. Návštevníci vo všeobecnosti poznajú letnú zeleň, vášniví milenci ostrova však aj zimnú a jarnú zeleň, čerstvú trávu popri cesty, kvety, ktoré kvitnú iba vtedy pri priekopoch.
Tu ľudia – sami vravia – nie pre peniaze, ale pre svoj vyváženosť žijú. Takí sú aj vtedy, keď majú peniaze, ale aj vtedy, keď nie, len vtedy sa k tomu prispôsobia. Ako vždy počas ich dlhej histórie. Preto potom stres tu veľmi nepoznajú. Usilovne pracujú, jedávajú dobré jedlá, pijú rozmanité vína, a po obede si dlho odpočinú. A veľa sa rozprávajú, žijú tradičným životom, ako to robili počas stáročia, veľa sa tu nezmenilo. A je to tak dobre, preto je to výnimočné.

Kto príde na Korčulu, nepríde do skanzenu, tu všetko je pôvodné, nielen na to vyzerá. Na Korčuli aj dnes žije viac desaťtisíc ľudí tradičným životom, v mestečkách (Korčula, Blato, Vela Luka) a v dedinkách (Lumbarda, Žrnovo, Čara, Zavalatica, Smokvica, atd.).

Staré kamenné budovy aj dnes sú obývané, a nové budovy taktieč stavajú v štýle starých. Potom tam sú more, ryby a zem, ktorá je síce neúrodná, no kamene po jednom bolo treba pozbierať, aby sa tam urodili olivy a hrozno.
Potom prišiel turizmus, poväčšine v druhej polovici XX. storočia, ale tunajší „neprešli na druhú stranu”, neprenechali svoje pôdy. Urobili to iba výnimočne, začiatkom XX. storočia, keď filoxéra na stáročných terasoch vyhubila vinice. Bol taký deň, keď Blato, „hlavné mesto” západnej časti 

ostrovu Korčula stratilo jednu tretinu svojich obyvateľov, takmer 3 tisíc ludí. Tí, ktorí odišli, našli si podobný kraj a brali si so sebou vedomosti o viniciach a o víne, a vytvorili, resp. prispeli k dnes už svetoznámej vínnej kultúre v Kalifornii, v Australiju, či v Južnej Amerike. Tí, ktorí zostali, na terasy posadili olivy, lebo si to nevyžaduje veľa pracovných rúk, a vinice posadili do údolí, kde ich ľahšie mohli obrábať. A samozrejme aj naďalej vyplávali aj na more, čo pre mnohých je aj zábavou. Veľký jesenný lov tuniakov privábi mnohých rybárov zo záľuby na svojich drahých yachtoch. Tvoria ozajstný živý kolektív, nezatvárajú sa do svojoch domov, len sa zastavujú na uliciach na besedu, alebo si sadnú do kaviarní a hodiny sedia pri jednej káve, a čašník ich neotravuje, či nemá niečo priniesť. Pritom si aj zapália, ako to je vo zvyku v Mediteránume.

Kto navštívi ostrov Korčula, ten listuje v živej učebnici histórie a má možnosť zazrieť do každodenného života vidieckej Benátskej republiky. Ostrov, vďaka svojmu položeniu a prírodným danostiam, vždy tvoril veľkú hodnotu, a preto počas svojej dvetisícročnej minulosti viackrát zmenil majiteľov – grécki, rímski, uhorskí, benátski, francúzski a rakúzski panovníci vymerali dane tunajším obyvateľom, ktorých na ich štastie a na šťastie dnešných návštevníkov obchádzali vojny a s ním súvisiace spustošenia, preto sa na celom ostrove nachádzajú viacstoročné budovy. Obyvatelia Korčuli vždy boli veľkí námorníci, cestovatelia, a zostali tým až dodnes, spomedzi nich najznámejší bol Marco Polo, jeho rodný dom podľa miestnych prameňov sa nachádza v meste Korčula.